Michalov blog o Apple a Mac OS

Na muzikáli (do divadla všeobecne) často nechodím, ale tentoraz som sa dal nahovoriť. A spravil som dobre! Kto máte možnosť, určite sa do nitrianskeho divadla vyberte. Kultúrne podujatia v láske veľmi nemám, no Adam Šangala prekonal moje očakávania a v otázke odvážnosti hudobného spracovania až prekvapil. Miesto si tu našli snáď všetky hudobné štýly,m dokonca aj hip-hop. Piesne od Vaša Patejdla s textami Kamila Peteraja sú niekedy výborné inokedy slabšie, ale celkovo sa mi hudobné spracovanie veľmi páčilo. Možno by som nepohrdol (ak by niekedy bol k dispozicii) ani sondtrackom :). Pozreli sme si príbeh o nezdolateľnosti človeka a jeho neprestajnom boji s osudom, ktorý mu do cesty kladie mnohé prekážky. O ceste chudobného mladíka z Oravy medzi šlachtu, kde sa vládnu intrigy a peniaze. I keď na konci zomiera, ostáva slobodný a hra nie nadarmo konči piesňou so slovami : Voľnosť mi nevezmú, je to len vzduch….
A podľa toho by sme sa podľa mňa mali riadiť aj dnes

Ani sme sa nenazdali a sú tu Vianoce. Tento rok to naozaj ubehlo veľmi rýchlo. Popri tom všetkom som si ani neuvedomil nejaké to predvianočné obdobie a zrazu je tu 24. december. Všetkým prajem šťastné a veselé Vianoce, veľa zdravia, šťastia, každému to, čo si želá a samozrejme, aby ten nadchádzajúci rok 2006 bol pre nás ten najúspešnejší v histórii
Steve nám darčeky nadelí až 10. januára a kým sa k nám dostanú bude aj február (to som optimista), no tie od našich najbližších (alebo tu niekto má bližší vzťah aj so Stevom ? ) si pod stromčekom snáď nájdeme už dnes.
Takže : ŠŤASTNÉ A VESELÉ

Naskytla sa taká možnosť. Naposledy som bol vo Viedni už veľmi dávno a veľa som si toho už nepamätal, tak som si povedal, prečo ju nevyužiť. Uvedomil som si, že v súvislosti s blížiacimi sa vianocami bude možno aj z estetického hľadiska navštíviť Viedeň práve teraz najlepšie riešenie môjho vnútorného pocitu, že pri cestovaní po cudzích krajinách nášho západného suseda akosi zanedbávam.
Po asi dvoch hodinách cesty sme sa ocitli v centre Viedne a začali sme prehliadku mesta. Nejako sa nám dokonca prihodilo, že sme sa ocitli v prírodovednom múzeu. Zaplatili sme dve ťažko vymenené eurá a mohli sme vstúpiť. Zbierka bola celkom zaujímavá, no napríklad do oddelenia kameňov som len nakukol a ihneď sa vrátil, to skrátka nie je pre mňa. Dinosaury a iné zvery však boli zaujímavé

Okrem toho sme si pozreli aj Stephansdom a prešli sme vianočné trhy, čo tiež nie je nič pre mňa

Ako bonus pripájam aj špeciálne fotky. Zaujimavé je, že u nás by sa takéto “výrobky” pravdepodobne snažili tlačiť niekde na exponované miesto, kým toto sme našli v jednej bočnej uličke. Neviem, či je na Slovensku niekde na jednom mieste taká koncentrácia silných strojov. Podotýkam, že sme neboli jediný, kto to zaznamenával. Každý, kto mal po ruke aspoň mobil, si robil pamiatku. Holt niekto má radšej historické a kultúrne pamiatky, niekto silné stroje.

Prepáčte, v posledných dňoch som sa sem dostal len veľmi sporadicky, pretože mi odišiel môj iMac. Chyba je vraj v nejakom vysoko napäťovom zdroji (či podobnom bazmeku), ktorého výmena za nový by bola taká nákladná, že sa to vzhľadom na vek počítača už neoplatí.
Zároveň by som chcel aj poprosiť : Keby sa našla nejaká dobrá duša, ktorej sa doma povaľuje nefunkčný iMac G3 a spomínana súčiastka je v poriadku a bola by ochotná mi ho za symbolickú sumu ponechať, nech sa kľudne ozve v komentároch. Ďakujem

Príroda v jeseni je krásna a slovenská príroda je tá najkrajšia, takže toto musí byť smrtiaca kombinácia
Dušičky sme sa rozhodli stráviť na východnom Slovensku a cesta autom skrz celé Slovensko a naspäť ma presvedčila, že jeseň je pravdepodobne to najkrajšie ročné obdobie (keď nie najkrajšie, tak určite najfotogenickejšie).
Schválne sme si vybrali nie tú najrýchlejšiu, ale najmalebnejšiu trasu, aby sme toho videli čo najviac. Počasie nám prialo a tak sme si tých pár dní voĺna pekne užili a pokochali sa krásami Slovenska.

pohľad na zadné sedadlá….

a doplním ešte o jednu, ktorá už jeseň veľmi nepripomína, no chcem podotknúť, že je z toho istého dňa ako tie ostatné

U nás v rodine panuje taký pekný zvyk.
Vzďy, koncom leta, sa vyberieme na predĺžený víkend na Oravu. Väčšinou sme to stíhali ešte koncom augusta, no tento rok sa nám to podarilo, až minulý piatok - oficiálne teda už nie v lete ale začiatkom jesene. Počasie sme však mali (teda na tamojšie pomery) typicky letné i keď večer už vonku bola naozaj kosa.
V sobotu bol krásny, bezoblačný deň s modrou oblohou a aj vďaka tomu sme sa rozhodli (napriek tomu, že sme to neplánovali), že pôjdeme niekam na turistiku. Ja som si tvrdohlavo stál za svojim, že idem na kopec čo má najmenej 1600 mnm, nakoniec ma však prehlasovali a vydali sme sa do Jánošikových dier (teraz momentálne neviem nájsť nejaký relevantný link - kto pozná vie svoje ).
Prešli sme nové a dolné Diery a to už som si začal pohrávať s myšlienkou, že ten 1600 mnm vysoký kopec by sa tu dal nájsť, no výstup nebude najlahší, pretože Diery sa pohybujú v nadmorskej výške okolo 600 mnm. Pozrel som hore nad seba a vedel som, že to je on - Veľký Rozsutec vysoký 1610 mnm a čakal len na nás.

Dal nám však zabrať. Počas výstupu na vrchol sme mali niekoľko kríz, či to nevzdáme, zadychčaní sme boli teda riadne a mali sme toho už dosť. Dokonca sme zistili , že sa Rozsutec nevolá len tak pre nič za nič. Vlastne to nie je jeden vrchol ale mnoho menších vrcholkov :), keď sme si už, už mysleli, že toto je ten posledný a najväčší tak sa vždy objavil ešte ďalší. Nakoniec zvíťazilo odhodlanie a mohli sme si na vrchole posedieť a pokochať sa neuveriteľným výhľadom na celé Slovensko…

Tak predsa
Ako ste už možno všimli, som neuveritelne lenivý a to sa samozrejme prejavilo aj tu. Je to už vyše týždňa, čo sme sa vrátili z Talianska a až doteraz a vlastne takmer celé tri mesiace som sem nenapísal nič. Vo svete Apple sa za ten čas stalo naozaj celkom dosť - či už Mighty Mouse (o ktorej som sa dozvedel v Chorvátsku pri mori v internetkafé ), alebo predstavenie iTunes telefónu a iPodu nano (ktoré som pravdepodobne prešliapal niekde v centre Večného Mesta pri Koloseu, alebo pri fontáne di Trevi).
Človek si vždy povie : kľud, to má čas - medzi tým všetkým vyvalovaním sa a cestovaním sa určite čas na spísanie zážitkov a noviniek určite nájde. No presvedčil som sa, že takýto prístup nefunguje a snaď som sa aj poučil do budúcnosti.
Nie, toto nemá byť článok o tom, kde som v lete bol, aj keď to zo začiatku mohlo tak vyzerať. Som veľmi rád, že som sa odhodlal ho napísať, lebo som si nechtiac pripomenul tie krásne a bezstarostné chvíle, ktoré som v lete zažil. Polovica septembra je preč a ja som sa ešte stále nevyrovnal s tým, že táto bezstarostnosť je zase na nejaký čas preč a niečo bude treba začať aj robiť. Viem, že čím skôr sa s tým zmierim, tým lepšie pre mňa. Dopredu ma momentálne ženie to, že za nejaký čas (rok predsa nie je tak veľa) sa snáď opäť dostaví podobný - v angličtine krásny výraz - time of your life.
Oklukou som sa nakoniec dostal tam, kde som chcel. Kedže som si užíval ten time of your life, času nebolo nazvyš a moja stránka urážala všetkých ostatných bloggerov, pretože sa blogom ani nedala nazvať. Ospravedlňujem sa preto im aj Vám. Pokúsim sa to napraviť, ale nič nezaručujem. Nikto predsa dopredu nevie, kedy nastane ten jeho Time of my Life…..

Tak a pomaly sa dostávame k tej akože práci. Hovorím o dobrovoľníckej akcii Obnova Tatier 2005 kde sme sa s niekoľkými priateľmi práve z tábora vybrali.

TÝŽDEŇ TRETÍ a ŠTVRTÝ — Nedeľa 17.7 až Pondelok 25.7 — TATRY

Ako som už spomenul išlo o projekt čistenia Tatier od bordelu, ktorý ostal po katastrofe a následnej ťažbe, spevňovanie chodníkov, stavanie priehrad na svahoch aby sa zabránilo stekaniu vody do obcí.Išlo o dobrovoľnú pomoc, takže sme nežiadali žiadnu odmenu, ale to čo sa nám dostalo bolo viac ako odmena, aj keď sme do Tatier išli celkom s obavami, čo nás čaká. Ale pekne po poriadku :
Doma sme na vypratie vecí a na oddych po dvoch týźdnoch mali presne jedeň deň - pohoda, na to sme zvyknutí, boli časy keď sme s tábora prišli poobede a ten deň v noci nám išiel vlak do Tatier na ďalších 10 dní, takže toto bol ešte luxus.
Prišli sme v sobotu o tretej a vlak nám išiel v nedeľu o štvrtej, takže sme sa stihli zvítať s rodinou, vyprať veci a vyvetrať sacák, ktorý mal byť hneď opäť použitý, ale jednu noc bez neho na serióznej posteli som zvládol a zahlásil som, že už na posteli spať neviem a už len v spacáku budem spať.
Ako sme prišli asi o desiatej do Tatranskej Lomnice, našli sme školu, kde sme mali byť ubytovaní a ihneď nás čakala prednáška

…to be continued

Update : Áno pokračovať to bude, ale momentálne mi ide za hodinu vlak a ja zase prchám ďalej, takže sa sem dostanem až v septembri. Ahoj!!!!

Ahojte
Naozaj sa veľmi ospravedlňujem, určite to nie je veľmi profesionálne, ale cez tie krátke úseky, čo som medzi jednotlivými prázdninovými akciami býval doma som mal na robote kopu iných vecí a nedokázal som sa dokopať k tomu, aby som sem niečo napísal.
Toto preto považujte za celkové zhrnutie mojich prázdninových zážitkov do dnešného dňa a nezlaknite sa, keď to bude na pokračovnie, nie som si totiž istý, či budem mať chuť a zvládnem to na jeden raz

TÝŽDEŇ PRVÝ a DRUHÝ — Piatok 1.7 až Sobota 16.7 — TÁBOR

Nič nie je nad letný tábor v prírode. Šestnásť dní bez techniky (teda až na mobil.y ), na lúke pod stanom, bez akýchkoľvek povinností okrem toho nevyhnutného na prežitie (postavenie celého tábora + varenie), s nočnými hrami a čerstvým vzduchom. S našim táboriskom boli síce problémy a ešte mesiac pred odchodom sme nevedeli kam sa ide a museli sa spraviť určité kompromisy - veľká vzdialenosť od zdroja pitnej vody a konieckoncov aj od toho s vodou nepitnou :), ale potom sme prišli na to, že je takmer dokonalé. Jediný kto nám veľmi neprial bolo počasie - prvý týžden pršalo takmer pravidelne každý deň a prvú polovicu týždňa druhého pršalo stále.

Takto vyzerala naša lúka predtým, ako sme začali….

A takto potom ako sme výstavbu skončili…



Na prelome prvého a druhého týždňa, keď sa rozpršalo úplne najviac, bolo v strede lúky ryžové pole a v stane krytá plaváreň…



No viac už dnes nestíham, pokračovanie bude a v prípade záujmu aj ďalšie foto

Po kliknutí na náhľad sa zobrazí väčší obrázok

Leto sa začalo a (aj keď to práve vonku tak nevyzerá) práve dnes deti v školách dostali svoje vysvedčenie. Bezohľadu na to či je dobré, alebo zlé ich čakajú vytúžené dva mesiace prázdnin. Niekto sa vydá tam, iný onam, niekto dokonca ostane pracovať
Ja sa chystám hneď zajtra na dva týždne do prírody, budeme bez výdobytkov techniky (teda takmer - mobil beriem), k počítaču a ešte k tomu s internetom sa zrejme nedostanem, možno ešte tak k digitálnemu foťáku. Vrátiť by som sa mal v sobotu 16. júla a v nedeľu 17. odchádzam vlakom na týždeň do Tatier. Možno si cez tú sobotu, čo budem doma nájdem čas niečo sem napísať, zhodnotiť, ale bude to dosť chaotické, tak neviem.Predpokladám tak, že sa sem zase dostanem až koncom júla, takže blog bude tri týždne bez zmeny.Prepáčte!!!
Niečo od Apple sa za ten čas určite objaví, event pre tlač by neorganizovali len tak pre nič za nič a myslím, že to bude celkom zaujimavá vecička (nech to už bude, čo to bude), preto vám môžem iba (s lútosťou poradiť - SLEDUJTE konkurenciu, no koncom júla sa sem určite opäť vráťte. Mne sa to, za tie tri týždne pekne nahromadí a aspoň budem mať pekné prekvapko.

AHOJ !

Asi pred týždnom som písal, ako som sa chystal na splav. Prežil som, bolo výborne, v deň odchodu slniečko krásne hrialo, v deň samotného splavu bolo skôr zamračené, ale dostatočne teplo na to, aby sa niektorí vykúpali a IMHO to bolo počasie vhodnejšie na takúto cestu (žiadny úpal, alebo spálenie sa).
Tréning opisovať nebudem (aj keď samotnému tréningu na vode predchádzal ešte jeden - nafúkanie lodí). Na moje počudovanie nám to celkom išlo a dokonca sme si dovolili vydať sa aj pár km (alebo skôr stoviek metrov) )proti prúdu. Niektorí jedinci si to zopakovali aj o jednej v noci, keď na nich zrazu prišla chuť ísť na vodu
Ráno sme stávali o siedmej, zbalili sme stany, veci a každý si pripravil to najdôlezitejšie, čo berie zo sebou na vodu - ostatné veci zobralo naspäť auto. Samotný splav bol pohoda a celkom oddychovka dovtedy, pokiaľ sme išli na dvojmiestnej lodi. To sme si mohli vyskúšat aj menšiu exhibíciu, počas ktorej sme zobrali palicu, dlhú ako naša loď na palubu a vláčili ju zo sebou až po miestno (ostrov) kde sme založili oheň a vymenili posádky. Do tohto momentu všetko fungovalo. Horšie bolo, že na 6-miestnom rafte sa nám ušlo miesto práve vtedy, keď prišla tá najpomalšia časť pri konci našej cesty, kde voda takmer netiekla. Bolo nám vysvetlené, že tento raft je super ľod a ešte keď je na ňom 6 chalanov, že musíme ísť ako šíp, zabudli však na to, že na divokej vode možno, ale nie na tento potôčik po ktorom sme práve išli - takže sa naša elitná posádka zhodla, že necháme všetky lode prejsť pred nás, vyvalíme sa do raftu (aspoň na niečo bol dobrý) a necháme sa unášať prúdom, ktorý tam nebol. Po asi polhodine sme zistili, že takto to zrejme nepôjde a neostalo nám nič iné ako začať makať. Pred cieľom našej cesty sme ešte paŕ lodí obehli !!!
Uvidíme, rozhodne by som chcel vyskúšat skrytú silu toho raftu na divšej vode, možno sa príležitosť ešte objaví.